Greenpeace: Černobyľ komplikuje ľudom život aj po 25 rokoch
Mikola Isajev: Súčasná vláda sa o „černobyľských invalidov” nestará
Dátum narodenia: 29. apríl 1955
Rodina: manželka a dve deti narodené v rokoch 1981 a 1985
Mikola Isajev bol jedným z likvidátorov, ktorí mali na starosti zmiernenie následkov černobyľskej havárie v roku 1986. Celkovo pracoval v Černobyle od roku 1977 do roku 1991. Dnes trpí vážnymi alergiami, astmou, ischémiou srdca, cukrovkou a hepatitídou. Viackrát do roka strávi približne dva mesiace v nemocnici.
„Deň pred haváriou mi skončila zmena o ôsmej večer. Nasledujúce ráno som z domu uvidel zničený reaktor, ale aj tak som šiel do práce – každý si myslel, že by nám to povedali, keby sa čokoľvek stalo. Bol tam predsa dobrý varovný systém,” spomína si na ráno po nehode.
Keď Mikola prišiel do práce, vedel, že sa muselo stať niečo zlé. Chcel zavolať rodine, aby odišli, ale žiadne telefónne spojenie nefungovalo.
„27. apríla bola moja rodina evakuovaná z Pripjati špeciálnym evakuačným tímom, ktorý bol oblečený v špeciálnych ochranných oblekoch, ktoré vydesili každého, kto ich uvidel. Ľuďom povedali, aby si so sebou nič nebrali, pretože by to mohlo byť rádioaktívne. Moja žena mi neskôr povedala, že ich autobusy potom zastavili v každej dedine, ktorou prechádzali a pýtali sa ich, či tam nechcú zostať žiť.”
Keď šiel na konci apríla do Kyjeva zistiť, čo sa stalo s jeho rodinou, mená jeho ženy a dvoch detí neboli na žiadnom zozname. Našťastie mu riaditeľ černobyľskej elektrárne poslal dokument, v ktorom sa písalo, že hľadá svoju rodinu a tak smel používať všetky dopravné prostriedky zadarmo. V máji sa na chvíľu so svojou rodinou stretol. „Bol som šokovaný. Neprešli žiadnymi lekárskymi prehliadkami. Moja stará mama uložila ich veci na balkóne. Bol som nahnevaný, lebo som bol nútený podpísať dokument, že ostanem v elektrárni pomáhať s ‘upratovaním‘ škôd. V rovnakom čase sľúbili mojej rodine pomoc – ale nakoniec od vlády nedostali nič. Nemocnica im dala aspoň nejaké jedlo a vitamíny. Lekári navrhovali držať evakuantov vo vnútri budov, aby predišli panike, ktorá vznikala. Len preto, že ľudia nevedeli, aké následky môže radiácia spôsobiť, báli sa všetkých, ktorí boli z tohto územia.”
Mikola sa vrátil do Černobyľu, aby pokračoval v práci. Na konci júla bola radiačná dávka, ktorú dostal počas práce taká vysoká, že jeho oči, nos a pľúca trpeli popáleninami. Na chvíľu ho poslali preč. V tomto čase mala jeho rodina dostať byt v Kyjeve. „Poradovník na ubytovanie v bytoch bol veľmi dlhý. Keď Boris Jeľcin prišiel a uvidel dlhé rady, povedal: Musia okamžite dostať ubytovanie, alebo z toho vyvodím následky. Na druhý deň som mal kľúče od bytu v rukách.”
Mikola dostal za svoju prácu likvidátora veľa medailí, ale život mu komplikujú súčasné vládne opatrenia: „Od roku 2011 už likvidátori nedostávajú lieky zadarmo a musíme si platiť aj operácie. Zo 4.800 likvidátorov na území Kyjeva len 1% dostáva rehabilitáciu. 45 tis. ľudí stále nedostalo trvalé ubytovanie, pričom 15 tis. z nich sú oficiálne uznaní černobyľskí invalidi. Súčasná vláda chce zrušiť všetky naše výhody. Paragraf 16 ústavy hovorí, že je povinnosťou štátu prekonať následky černobyľskej katastrofy, čo zahŕňa aj starostlivosť o ľudí zasiahnutých haváriou. Na papieri je to pekný zákon, ale v praxi sa nenapĺňa.”
Keď zistil, že práva černobyľských obetí sa nedodržiavajú, Mikola rozbehol spoluprácu s viacerými mimovládnymi organizáciami. V roku 1991 založil Úniu černobyľských obetí a stal sa jej riaditeľom. Dnes je viceprezidentom ukrajinskej Strany černobyľských ľudí, založenej v roku 1998 s cieľom zvýšiť tlak na vládu.
Naďa Fedorivna Ogievičová: Nemáme inú možnosť ako jesť rádioaktívne potraviny
Dátum narodenia: 23. 4. 1967
Rodina: manžel, tri deti narodené medzi 1989 a 1995
Pred domom Ogievičových v obci Drozdyň na severozápade Ukrajiny boli dve vysoké kopy sena. Kopy sena obsahovali cézium 137 a vysokú úroveň radiácie. Naďa počúvala zvuk gamma spektrometra pokojne a s poľutovaním sledovala jedlo pre jej dobytok. Nebola prekvapená.
„Toto seno bolo nazbierané v blízkosti dediny, asi 6 -7 kilometrov odtiaľto. Ďalšie miesto je asi kilometer odtiaľto, v močarisku. Toto sú jediné miesta, kde môžeme počas júna a júla zbierať rastliny na prípravu sena. Vieme, že je to kontaminované, že stupeň radiácie je vysoký – bola zmeraná už predtým. Ale nemáme iné miesto, kde by sme mohli zbierať potravu na zimu pre náš dobytok,” vysvetľuje.
„Som tiež zasiahnutá, liečia ma pre radiáciu v mojom tele. Mám problémy s močovým mechúrom. Mám oficiálne potvrdené, že je to následok černobyľskej katastrofy. Vlastním certifikát Černobyľských invalidov. Stratila som jednu obličku, druhá je infikovaná cystami. Z času na čas cestujem na liečenie do Rivného, hlavného mesta Rivnenskej oblasti. Chodím tam do nemocnice a dostávam lieky. Černobyľská katastrofa podstatne zmenila celý môj život. Po prvé, postihlo to moje tri deti, ich zdravie – všetky sú choré a všetky trpia ťažkou bolesťou hlavy. Tiež majú cievnu dystóniu, čo spôsobuje problémy s obehom krvi. Ja trpím takým istým problémom. Vždy, keď prídeme na kliniku v Rokytnom, aby zmerali náš vnútorný stupeň radiácie, presiahneme prípustnú hranicu pre ľudské telo.“
Živili sa ako farmári a po havárii nemali možnosť na zmenu svojho života.
„V našej každodennej rutine sme nezmenili nič. Pestujeme zeleninu a jeme všetko, čo dopestujeme, pretože nemáme inú možnosť obživy. Zbierame lesné plody a hríby, tie jeme a tiež predávame na trhu. Takto žijeme a takto si môžeme zarobiť peniaze.“
„Na trhu sú miesta, kde môžeme zistiť stupeň rádioaktivity produktov. Ak produkt presiahne limity, nebude prijatý na predaj. V minulosti som zvykla predať veľa hríbov, ale teraz už toľko nepredám, pretože vždy presiahnu povolené limity kontaminácie. Z času na čas dostaneme zoznam z nášho zdravotného centra o produktoch, ktoré sú testované na rádioaktivitu. Naše vždy presiahnu predpísané hodnoty. Vystačíme si tu len tak, ako môžeme. Toto je situácia v akej žijeme.“
Naďa si nevedela spomenúť, ako dlho to trvalo, kým sa dozvedela, čo sa stalo. Spomína si, že najskôr nebolo dostupných dostatočne veľa informácií: „Všetkých prepadla panika. Každý si myslel, že možno počas roka všetci zomrú a že sa tu stalo niečo nebezpečné a strašné.“ 25 rokov po Černobyľskej katastrofe niektorí vravia, že sa situácia zlepšuje. Naďa nesúhlasí, no teraz sa teší najmä na koniec zimy
Text: Greenpeace Slovensko, s redakčnou úpravou energia.sk
Pozn. red.: Pre technické dôvody sa ospravedlňujeme za video titulky bez diakritiky
K téme
