Stanislav Janiš: Sociálnu politiku nemožno robiť cez ceny energií

„Lex SPP“ bol chorý zákon, s cenami energií si najlepšie poradí konkurencia, štát si musí zachovať vplyv v spoločnosti eustream, vláda musí vytvárať dobré vzťahy s Ruskom a najlepšia forma privatizácie teplární by bol predaj 100 percent akcií, hovorí v rozhovore pre energia.sk Stanislav Janiš, šéf parlamentného výboru pre hospodárstvo.

Ilustračné foto: Poslanec NR SR za stranu SDKÚ-DS Stanislav Janiš počas rokovania 10. schôdze Národnej Rady SR. Bratislava, 16. december 2010. Foto: SITA/Jozef Jakubčo

Ste predsedom hospodárskeho výboru v parlamente. Mohli by ste priblížiť, čo sa aktuálne deje v oblasti energetickej legislatívy na Slovensku?

Čo sa týka výboru pre hospodárstvo, výstavbu a dopravu, záber je veľmi široký. Okrem energetiky je to aj kompletná dopravná infraštruktúra ako aj časť bývalého ministerstva regionálneho rozvoja.

No v oblasti energetiky sme tesne po schválení vládnej novely zákona č.309 o podpore obnoviteľných zdrojov energie a vysoko účinnej kombinovanej výroby. Vládny návrh tohto zákona sa vo výbore podstatne pozmenil. Dovtedy bola filozofia podpory biometánu rovnaká ako pri fotovoltaike, len v „bledomodrom“. To znamená povinný výkup za cenu, ktorú stanovuje Úrad pre reguláciu sieťových odvetví (ÚRSO) na dobu 15 rokov.

Čo sa teda zmenilo?

Zmena spočíva v tom, že výrobca si bude musieť nájsť odberateľa pre svoj biometán. Úloha ÚRSO sa nezmení, bude stanovovať cenu elektriny vyrobenej z biometánu tak ako doteraz.

V praxi sme upravili aj podporu výroby elektriny z bioplynu ako z prvej zložky. Dnes je podpora nastavená alebo bola nastavená tak, že z  bioplynu vám v bioplynových elektrárňach stačilo vyrábať elektrickú energiu bez toho, aby ste umiestnili čo i len 1 % tepla, ktoré vzniká pri výrobe v kogenerácii. Cena bola nastavená tak, že vám to „biznisovo“ vychádzalo. Vieme, že z biomasy v bioplynových staniciach sa využilo maximálne 40 až 45 % energetickej hodnoty. Aj toto sme vo výbore upravili s tým, že ten, kto neumiestni aspoň 50 % tepla pri výrobe elektrickej energie z bioplynu, jeho podpora bude krátená na koncovej cene elektriny o 30 %. A ten, kto bude vyrábať elektrinu z biometánu, bude mať o 15 % viac. Za 100 % sme zobrali súčasnú cenu elektriny vyrobenej z bioplynu.

Filozofiu sme zmenili preto, lebo koncepcia podpory fotovoltaiky sa jednoducho neosvedčila. Aj ten, kto chce podnikať v OZE, musí znášať určité podnikateľské riziko. Musí si nájsť odberateľa, dohodnúť sa s ním a profit zo zelenej energie si budú musieť medzi sebou rozdeliť. Jedine tak dosiahneme, že biometánové stanice nebudú čisto bankovým produktom, ako možno nazvať fotovoltaiku.

Čo ďalšia legislatíva?

Čo sa týka ďalšej legislatívy, prvým čítaním prešla v NR SR novela zákona o Úrade pre reguláciu sieťových odvetví (ÚRSO). Novela je krátka a na prvý pohľad veľmi jednoduchá. Predsedu regulačného úradu bude navrhovať náš hospodársky výbor a voliť ho bude plénum NR SR.

Má to však podľa môjho názoru jeden háčik. Dnes ešte nemáme aproximovaný 3. energetický balíček EÚ. V ňom sa hovorí aj o tom, že každý štát môže mať len jeden regulačný úrad. Na Slovensku dnes máme ÚRSO ako samostatný úrad a potom máme samostatne Radu pre reguláciu. Ak sa to bude chápať tak, že máme dva regulačné orgány, tak táto novela môže byť v rozpore s európskou smernicou. Ja si myslím, že ešte aj pred druhým čítaním si budeme musieť toto vysvetliť. Po 3. marci 2011, kedy sme mali mať „tretí balíček“ aproximovaný do národnej legislatívy, je možné prijať iba zákon, ktorý je v súlade so smernicou a všetky zákony, ktoré nie sú v súlade, musia byť do tohto termínu upravené do požadovanej formy. Som presvedčený, že celá novela zákona o ÚRSO by sa mala opierať o systémové riešenie úradu ako takého a až potom by sme sa mali venovať personálnym otázkam.

Ak sa vrátim k novele o OZE, pred časom ste sa o nej kriticky vyjadrili, že nedostatočne rieši nárast cien elektrickej energie. Zmenilo sa v tomto smere niečo?

Máte pravdu v tom, že podpora OZE a kombinovanej výroby tepla a elektriny plus iné podpory výroby elektriny, ak ma pamäť neklame, si ročne vyžiadajú takmer 10 mld. (niekdajších) slovenských korún. Nárast medzi rokom 2009 a 2010 bol enormný. Jedná sa najmä o podporu fotovoltaiky, ale aj o podporu baníctva, čo je tiež nemalá čiastka. Jedná sa aj o podporu elektriny vyrobenej kombinovanou výrobou tepla a elektriny a aj tých zariadení, ktoré boli modernizované.

Časť sme upravili vo výbore, išlo o poslaneckú novelu, kde sme pribrzdili fotovoltaiku. V podstate na Slovensku by už po účinnosti tohto zákona nemala vyrásť na lúke žiadna fotovoltaická elektráreň. Povolili sme slnečné panely len na strechách domov a do inštalovaného výkonu 100 kW. Novelou sme zároveň pribrzdili výstavbu bioplynových staníc, ktoré využívajú len elektrinu a teplo púšťajú do vody alebo do vzduchu. Podporili sme tiež najefektívnejšiu výrobu elektriny z biometánu, kde vyžívame zhruba 98 % energetickej hodnoty biomasy.

Treba sa otvorene pozrieť na podporu baníctva. Nie v tom slova zmysle, že pôjdeme proti baníkom. Skôr by sme sa mali zamyslieť nad tým, či je podpora využívaná efektívne, či to pracovné miesto v bani nie je „super drahé“. A otvorene poviem, že či za tie peniaze, ktorými podporujeme baníctvo na Slovensku, by sme náhodou pre tých ľudí, ktorí v tomto segmente pracujú, nevytvorili úplne iné pracovné miesta. Menej rizikové a s rovnako vysokou mierou zárobku pre ľudí. Pretože za každú cenu dobíjať a ťažiť nekvalitné uhlie nie je tou správnou cestou do budúcnosti. Môže to byť chápané ako politický problém, možno aj strach ľudí čo nastane, keď v Ponitrí nebudú bane. Preto treba s touto problematikou narábať veľmi opatrne s tým, že je potrebné nájsť nové pracovné miesta aj formou nových pracovných parkov. 70 mil. eur ročne na podporu baníctva je podľa môjho názoru veľa. Teoreticky by sme len za časť týchto peňazí mohli dokázať poskytnúť týmto ľuďom a rodinám iné pracovné miesta, inú náplň práce a aj inú hodnotu života.

Áno, podpora baníctva je citlivá téma. O možnostiach rekvalifikácie baníkov, či vytvorení priemyselných parkov hovorila už nejedna vláda. Čo je podľa vás najväčšou prekážkou, ktorá tomu bráni?

Podľa mňa je to politický strach, ako by zareagovala verejnosť. Závisí to tiež od spôsobu podania ľuďom. Veľkú úlohu by tu zohrali médiá. Pokiaľ by ľuďom dokázali vysvetliť, že povedzme v priebehu pol roka sa prekvalifikujú na inú prácu, menej nebezpečnú a rizikovú, tak by sa to mohlo pochopiť. Tak či tak to raz skončí. Je to otázka rozanalyzovania nákladov, koľko peňazí v skutočnosti ide do baníctva a kto je konečným užívateľom dotácií. Ak to dokážeme, potom môžeme prejsť na konkrétne riešenia.

Vravím však, že vždy to musí byť niečo za niečo. Nemôžeme len utlmiť baníctvo a nechať tých ľudí napospas osudu. To v žiadnom prípade. Ak máme dávať veľké peniaze do podpory baníctva, tak časť týchto peňazí v prechodnom období použijeme na vytváranie parkov alebo iných inštitúcií, inej pracovnej náplne v tomto regióne. Tým pádom budú mať baníci príjem, budú zamestnaní a živiť svoje rodiny. Dnes sú bane viac-menej súkromné. My ich podporujeme a môžeme si to ako štát dovoliť. Je to legálne, ale či je to ekonomicky efektívne, o to nie som presvedčený.

Ilustračné foto: Predseda poslaneckého klubu SDKÚ-DS Stanislav Janiš (vpravo) pripravuje novozvolených poslancov za stranu SaS na pôsobenie v NR SR. Bratislava, 30. jún 2010. Foto: SITA/Jozef Jakubčo

Na základe nedávnej legislatívnej zmeny už energetické podniky nemajú povinnosť predkladať cenové návrhy na schválenie svojmu valnému zhromaždeniu. Do akej miery to doteraz predstavovalo problém?

Jedná sa o zákon č. 429 z roku 2008 o podávaní cenových návrhov obchodných spoločností. Na základe neho každá spoločnosť, ktorá dodáva teplo a elektrinu segmentom v oblasti energetiky, skôr ako podala žiadosť na ÚRSO o stanovenie alebo schválenie ceny, tak o tom musela rozhodnúť valná hromada. Dovtedy to bolo predstavenstvo spoločnosti, potom i valné zhromaždenie. Treba otvorene povedať, že zákon bol prijatý ako „lex SPP“. Vzhľadom k tomu, že v SPP síce máme 51 %, ale výkon manažérskych právomocí má 49 %-ný akcionár. Tým pádom si bývalá vláda myslela, že bude brzdiť všetky návrhy, ktoré na určovanie ceny plynu budú chodiť na ÚRSO.

Povedzme si otvorene, bol to chorý návrh, aj keď jeho zrušenie Robert Fico nazval vlastizradou. My jednak musíme vytvoriť podmienky na efektívne riadenie firiem, to je prvá vec. A druhá vec, národný regulátor sa dostane ku všetkým informáciám, ku všetkým podkladom. Následne buď tú cenu, ktorú chce regulovaný subjekt zvýšiť, uzná alebo ju neuzná. Toto bol taký medzičlánok, ktorý mohol byť v plynárenskej spoločnosti chápaný aj tak, že sa akcionárom upieralo uchádzať sa o schválenie ceny nezávislým regulátorom. Čo sa týka praxe, tak napr. v tepelnej energetike to vyvolávalo úplný chaos.

V čom konkrétne vyvolal „lex SPP“ chaos v teplárenstve?

Ak si zoberieme legislatívu, tak do 30. septembra kalendárneho roka odberatelia nahlasujú u svojho dodávateľa tepla predpokladané množstvá odberaného tepla. Či je to komunálna sféra, jednotlivé spoločenstvá vlastníkov bytov, bytové družstvá alebo privátna sféra. Keď dodávateľ tepla takúto informáciu má, koľko tepla bude musieť na budúci rok vyrobiť, tak môže pristúpiť k výpočtu ceny tepla pre svojich odberateľov a cenu tepla by podľa zákona mal do 30. októbra predložiť na ÚRSO.

Lenže ÚRSO stanovuje ceny vstupných energií pre regulované subjekty, napr. pri teple je to zemný plyn, ktorý tvorí 70 % vstupných nákladov. V októbri ešte nie je známa cena plynu a ÚRSO nevie stanoviť pre výrobcov tepla presnú cenu plynu na budúci rok. To značí, že zhruba v polovici októbra dá ÚRSO predbežnú alebo odporúčanú cenu plynu a na základe nej pristúpi odberateľ k výpočtu návrhu ceny. Následne ju pošle akcionárom a môže zvolať valné zhromaždenie. Jeho zvolanie je 30 dní pri akciovej spoločnosti alebo 15 dní pri „eseročke“. Sme teda už niekde v decembri, takže ceny neboli 30.10, ceny neboli ani 1.1. Teda ani domácnosti ani spoločenstvá vlastníkov bytov, ani bytové družstvá nevedeli nastaviť zálohové platby na ďalší rok, lebo cenu nemali. A takisto ani podnikateľské subjekty nevedeli nastaviť svoj finančný plán, lebo stále nevedeli za akú cenu im daný subjekt teplo poskytne.

Obchádzalo sa to tak, že firmy poslali návrh ceny na ÚSRO bez schválenia valného zhromaždenia. V tomto prípade ÚRSO zo zákona takéto konanie prerušil s odôvodnením, že čakajú na stanovisko valného zhromaždenia. Počas týchto dní, kým nemali kompletnú žiadosť, navyše neplynula 60-dňová lehota, ktorú má ÚRSO. To znamená, že ceny tepla sa definitívne stanovovali niekedy v januári. Úplne zbytočne, lebo zákon nehovoril o tom, že či malý alebo veľký dodávateľ, či len plyn alebo len elektrina a či aj teplo. Zasiahlo to všetkých dodávateľov energií na Slovensku. Takýto zákon nemá v legislatíve normálneho štátu čo hľadať. Tak sme ho zrušili a ÚRSO je ten, ktorý má aj v rámci európskej legislatívy s konečnou platnosťou určovať ceny tepla.

Tvrdíte, že proces podávania cenových návrhov sa zracionálnil. Na druhej strane, vo verejných diskusiách sa čoraz častejšie objavujú obavy, či nebude cena zemného plynu náchylnejšia k rastu...

Nemá dôvod byť náchylnejšia. V predkladaní návrhov nemôže nikto nikomu zabrániť, ale spracovanie takého cenového návrhu je komplexné. To nie je tak, že napíšem na papier, že chcem cenu plynu o 5 % vyššiu. V plynárenskej spoločnosti to prechádza všetkými orgánmi a tie dôvody musia byť racionálne a vydokladovateľné. To znamená, že ani ten návrh, ktorý prejde cez predstavenstvo, nie je jedna A4-ka. Návrhy preto nemôže regulovaný subjekt chŕliť každý deň. Regulátor má dostatok prostriedkov na to, aby sa dostal úplne pod kožu daného regulovaného subjektu a s konečnou platnosťou povedal, že tento návrh je neopodstatnený a zamieta sa.

Regulátor tiež môže konať aj z vlastnej iniciatívy. Stať sa tak môže v prípade, ak regulovaný subjekt nepodá návrh na zníženie v situácii, keď ide cena ropy dole, prípadne je výhodný kurz eura voči doláru. Vtedy má ÚRSO právomoc vstúpiť do cenového konania. Rovnako tak môže urobiť aj v opačnej situácii, ak vidí, že ceny idú neúmerne hore. ÚSRO je veľmi dôležitý úrad na to, aby dokázal regulované ceny dostatočne časovo aj vecne regulovať.

Samozrejme, že najlepšia regulácia je, keď je na trhu konkurencia. Vidíme, že v zemnom plyne už existuje aj na Slovensku. Pre veľkých dodávateľov už nedodáva plyn len SPP, máme tu dve ďalšie pomerne veľmi silné spoločnosti, ktoré sa tlačia aj do komunálnej sféry. Myslím, že toto je najlepšia cesta k tomu, aby sme regulovaný segment plynu postupne vypúšťali. Konkurencia ceny sama usporiada. Cieľový stav by preto mal byť taký, že si na webe nájdem dodávateľov, ich podmienky a doma z obývačky si zmením dodávateľa. Je to otázka nie veľmi dlhého času, keď takáto konkurencia bude a regulačný úrad už bude skôr na periférii, lebo trh si to jednoducho ureguluje sám. To je aj naša snaha. Legislatívne podmienky pre konkurenciu tu sú. Možno je ešte potrebné doriešiť administratívne veci a poodstraňovať určité prekážky. Napríklad v bankovom sektore zaviesť jednotné pravidlá, ale nie pre obchodovanie veľkých spotrebiteľov, tí majú právnikov a oni im to vedia právne ošetriť, ale pre bežných spotrebiteľov, aby to bolo administratívne pre nich čo najjednoduchšie. Ďalej napríklad vytvoriť internetbanking, podpisovanie zmlúv prostredníctvom call-centra a podobne.

Vláda sa rozhodla privatizovať šesť veľkých štátnych teplárenských spoločností. Prečo je podľa vás prechod do súkromných rúk v tomto prípade dobrým riešením?

Poviem svoj názor. Privatizácia teplární je nutná a potrebná z vecných dôvodov a poviem to otvorene aj keď sa to mnohým nepáči, ale štát nie je dobrý podnikateľ. Štát momentálne pri tejto platnej legislatíve sedí na dvoch stoličkách.

Na jednej stoličke sedí štát podnikateľ, na druhej stoličke sedí štát, ktorý zastáva záujmy obyvateľov. To značí že ako podnikateľ chce dane, dividendy, zisky a mať príjem a prosperujúcu firmu. Na strane druhej je štát, ktorý má ochraňovať a regulovať ceny. A teraz podľa platného zákona štát ešte vstupuje aj do cenového konania. Tam je totálny konflikt záujmov. To je prvý dôvod, prečo štát nie je dobrý podnikateľ.

Druhý dôvod je že, štát ako podnikateľ bude vždy zaostávať za podnikateľom - súkromníkom. Jednoducho, keď v spoločnosti budete nútený robiť opatrenia, ktoré sú politicky nepopulárne a keď je to štátny podnik, a riaditeľov nominuje vláda, tak tam vždy bude prítomná politika. V tomto štát potom nevie byť dravý a začne prihliadať na rôzne veci. Veľa opatrení neurobí, lebo je to politicky nepopulárne Následne sa firma rúti do záhuby a zistí, že nejaké opatrenia predsa len musí spraviť. A odnesú si to verejné zdroje.

Posledný a markantný príklad toho, ako štát rieši situáciu, keď sa mu firma rúti do záhuby, bolo Cargo. Cargo presne pred voľbami bolo na pokraji krachu a firma mala ísť do konkurzu.  Čo urobila vláda ako 100 %-ný vlastník Carga?  Natlačila do Carga 5 miliárd (niekdajších – pozn.) korún  pod podmienkou, že Cargo nebude prepúšťať. Situácia sa na čas urovnala, Cargo bolo uspokojené. Ľudí nemuseli prepustiť, peniaze sa minuli no a Cargo je dnes opäť tam, kde bolo predtým. Opäť je na pokraji krachu. Ak by si Cargo vypýtalo tých 5 mld. korún od banky, tak mu ich žiadna bez seriózneho ozdravného procesu nepožičia. Štát to urobil.

Keď namiesto komerčnej banky nabehne štát, tak vždy si to najviac vytrpia verejné financie. Štát nemôže súperiť na voľnom podnikateľskom trhu a tam, kde je konkurencia, a súťažiť s privatnými firmami. Jednoducho toto štátu neprináleží, pretože vždy si to potom odnesú občania. Každý síce po troške, štát zoberie trochu aj zo zdravotníctva, zo školstva, trošku odtiaľ a trošku odtiaľ. Myslím si, že tadiaľto by cesta nemala viesť. Do teplární treba investovať.

O aké všetky investície by malo ísť? A ako privatizovať?

Nové limity emisií si budú  vyžadovať nielen v energetike, ale aj v celom priemysle veľké investície. Ja by som aj preto privatizáciu teplární spustil. Ale len pre firmy, ktoré na trhu výroby a distribúcie tepla sú už nejaký čas. Povedzme napríklad, že ak je niekto 15 rokov na trhu a zásobuje a vyrába teplo pre komunálnu sféru a obchoduje v priemyselnej sfére, tak je to dostatočná referencia, že keď takáto firma tepláreň kúpi, bude v tomto pokračovať a nekúpi ju pre biznis.

No a v druhom kole privatizácie by mala nastupovať už aj cena. Takých 15 – 17 firiem sa na kúpu teplárni prihlási a keď všetky budú pôsobiť na trhu roky a budú mať dobré referencie, tak potom už rozhodne navrhnutá cena. Kto dá o euro viac ako ten predchádzajúci, tak sprivatizoval tepláreň.

Je istota, že bude investovať, je istota že bude rozvíjať a bojovať o ďalšie odberné miesta. Bojovať aby sa mu ľudia a segmenty neodpájali a fixné náklady mu ostávajú rovnaké. A ak sa náklady prepočítajú medzi nižší počet odberateľov, cena ostane sa nezmení.

Aké pravidlá však zvolí vláda a Fond Národného Majetku je druhá vec, je to v ich právomociach. Toto je môj osobný názor ako by mala privatizácia prebiehať. Národná rada nediriguje ani neovláda Fond Národného Majetku, jeho funkciu kontroluje uzneseniami vláda SR.

V zámere privatizovať sa spočiatku hovorilo o 100 % predaji do súkromných rúk, teraz sa hovorí o 5 % pre samosprávu. Aký máte na to názor?

Čo sa týka tých 5 %, poviem otvorene: Nie som prívržencom rozdávania akcií. Mestá už dostali svoje v čase, keď so rozdávali byty. Mestá dostávali cez bytové podniky aj časť energetiky. Niekde kotolne, niekde sekundárne rozvody, výmenníkové stanice. Niekde všetko dokopy a nakladanie s týmto majetkom bolo v jednotlivých mestách rôzne. Od jeho predaja, prenájmu až po vytváranie spoločných podnikov. To značí, že nevidím nejaký dôvod, prečo by sme mali komunálnu politiku vťahovať do súkromného biznisu.

Kto podľa vás tých 5 % preloboval?

Ja neviem kto za týmto riešením stál. Určite tam hrala úlohu aj dobrá komunikácia so ZMOS-om (Združenie miest a obcí Slovenska - pozn.). Ja zo svojho pohľadu, z pohľadu šéfa výboru a človeka čo tomu rozumie, by som šiel určite na predaj 100 % akcií.

Pozrime sa na príklad vodárenských spoločností. Keď podrobíme hospodárenie vodární troška prísnejšej kontrole, čo zistíme?  100 % akcií vodární  dostali obce a mestá od štátu grátis, aby ich spravovali. Stačí zopár medializovaných informácií o bratislavskej vodárenskej spoločnosti a iných, ktoré previedli majetok do ďalších rúk.

Tým pádom celá finta, že miestne samosprávy si budú regulovať svoje miestne monopoly, sa už teraz trošku vymyká prvotnému a dobrému cieľu - aby samosprávy vlastnili vodárenské spoločnosti a zásobovali svojich obyvateľov teplom za dobrú cenu. Nikto nemôže samospráve zabrániť, aby následne akcie, ktoré získa grátis od štátu za rok, dva roky či pol roka, predala. To už je osobné vlastníctvo a všetko závisí od rozhodnutia daného mestského zastupiteľstva.

Aké reálne právomoci budú mať samosprávy ako vlastník 5 % akcií?

Momentálne neviem. Možno sa to reálne premietne do jedného miesta v dozornej rade v spoločnosti. Som skôr presvedčený, že v prípade, ak sa vlastníkom teplární stane firma XY a vlastníkom sekundárnych rozvodov, výmenníkových staníc a tých odberných miest komunálnych je  komunálna sféra, tak vlastník teplárne bude mať eminentný záujem o dobrú  spoluprácu s mestskou samosprávou. Spolupráca tam musí byť pretože nový vlastník sa nepohne bez sekundárnych rozvodov alebo komunálneho odberu. Preto sa každý normálny vlastník teplárne bude snažiť vychádzať so samosprávou štandardne a slušne.

Ilustračné foto: Zástupcovia opozičných parlamentných politických strán Iveta Radičová a Stanislav Janiš počas brífingu po odovzdaní podpisov na zvolanie mimoriadnej schôdze NR SR o poskytnutí pôžičky Grécku. Bratislava, 5. máj 2010. Foto: SITA/Ľudovít Vaniher
 

Z povinnosti prijať 3. liberalizačný balíček priamo vyplýva okrem iného i potreba tzv. „unbundlingu“. Ako sa momentálne rysuje jeho realizácia na Slovensku, ktorú formu preferujete vy?

Neviem vám povedať. Ministerstvo hospodárstva nevydalo o tom správu a teda nie je známy postoj, ktorú z možností aplikácie riešenia prepravy eustream-u zaujme štát. Ja z tých troch možností osobne podporujem aj oddelenie vplyvu regulačného úradu. Podľa môjho názoru je to najlepšie riešenie na zachovanie si aj príjmov z prepravy, mať vplyv na celú prepravu a súčasne aby to bolo zároveň aj v zmysle tretieho balíka. Toto je podľa mňa najlepšie riešenie a najnormálnejšia cesta. 

V čom je toto riešenie podľa vás najvýhodnejšie?

Pri tomto riešení získava ÚRSO dobrý vplyv nad operáciami prepravy a tým pádom bude preprava kontrolovaná, aj keď sa jej majetkové pomery nezmenia, a bude to stále 49 k 51 % tak, ako je to aj dnes. Nezmenia sa majetkove oddelenia vlastníka a SPP bude podľa môjho názoru dostatočne rozdelené. Bude to efektívne a zároveň aj dobré pre štát.

Zlaté vajce SPP je eustream. Preprava - štyri rúry, ktoré vedú cez Slovensko - a tie miliardy kubíkov plynu, ktoré eustream cez Slovensko prepraví smerom ďalej do západnej Európy, to je alfa a omega príjmu a z toho má SPP aj štát najviac na dividendách. Na distribúcii toľko nezíska. Kľúčová je preprava a preto by sme sa aj vždy mali držať toho, aby Slovensko malo dobré vzťahy smerom na Rusko a aby sa cez Slovensko prepravovalo čo najviac plynu smerom do Rakúska a odtiaľ ďalej do Európy.

V súvislosti s 3. liberalizačným balíčkom sa hovorí aj o tzv. sociálnych tarifách v oblasti energetiky. Existuje na Slovensku nejaký konsenzus v tejto oblasti?

Áno, tento balíček dáva možnosť uplatňovať sociálne tarify v energetickom segmente Ja osobne nie som zástanca toho, aby štát robil svoju sociálnu politiku cez ceny energie alebo cez dane. Štát má iné nástroje na to, aby ľudom, ktorí sú odkázaní na jeho pomoc, pomohol.

Každá deformácia cez ceny a takéto robenie sociálnej politiky je najmenej adresná a najdrahšia forma preto, lebo sa zvezú aj tí, ktorí pomoc nepotrebujú. A myslím si, že nie je cieľom žiadnej vlády, aby pomáhala tým, ktorí pomoc nepotrebujú, ale treba adresne a cielene podporovať sociálne slabších. A na to je iná cesta ako deformovať ceny. Ako napríklad nastavíte cenu plynu v činžiaku, kde máte 30 bytov a len časť je taká, že ledva stíha platiť nájom a živoria? Ako nastavíte tú cenu plynu? To sa jednoducho nedá. Opakujem, sociálna politika cez dane a ceny energií je najdrahšia a najhoršia.

So Stanislavom Janišom sa rozprával Michal Jesenič. Rozhovor sa uskutočnil v polovici apríla 2011.
Stanislav Janiš je členom poslaneckého klubu SDKÚ-DS. Je predsedom Výboru NR SR pre hospodárstvo, výstavbu a dopravu. (viac informácií www.janis.sk)

Odborní partneri