Karen Wenrich, uránová geologička. Foto: energia.sk

Karen Wenrich: Cesta Bratislava - Viedeň je pre veterné turbíny jednou z najškaredších

O budúcnosti jadrovej energetiky po Fukušime, význame jadra v energetickom mixe, geológii uránu, ako i ďalších aktuálnych témach sme sa zhovárali s americkou expertkou na urán Karen Wenrich.

V súčasnosti vo svete pozorujeme dve významné energetické udalosti s potenciálne protichodnými vplyvmi na jadrovú energetiku. Na jednej strane je tu rastúca cena fosílnych palív, najmä ropy, a podpora pre jadro ako čistejší zdroj pri prechode k OZE. Na druhej strane sa v súvislosti s udalosťami v Japonsku opäť vynárajú obavy o bezpečnosť jadrovej energetiky. Ako sa podľa vás táto situácia vyvinie?

Každý dnes neustále opakuje slovo „obnoviteľný“. Čo vlastne znamená obnoviteľný? Pozrime sa na solárne panely. Ako efektívne v skutočnosti sú? Obsahujú v sebe toxické kovy, ktoré tiež musíme odniekiaľ vyťažiť. Takže čo vlastne znamená pojem obnoviteľné zdroje? Nemôžeme si jednoducho povedať „Tu je slnko, spravme si z neho elektrickú energiu“. Na to, aby sme mohli takýto proces uskutočniť, sa spotrebuje obrovské množstvo prírodných zdrojov.

Jeden príklad zo Spojených štátov. Neexistuje snáď lepšie miesto na vybudovanie solárnych panelov ako v Arizone. Ak by sme však vypli najväčšiu jadrovú elektráreň vo Phoenixe a chceli ju nahradiť solárnou energiou, museli by sme pokryť takmer tretinu plochy južnej Arizony.

Dánsko je tiež veľmi dobrý príklad. V Dánsku si mysleli, že v energetickom mixe krajiny budú mať 30 až 40-percentné zastúpenie obnoviteľných zdrojov. Keď dosiahli hranicu 15 percent, došlo k narušeniu rozvodnej siete v krajine, pretože OZE nie sú spoľahlivé. Nie sú ako jadrové elektrárne, ktoré dokážu produkovať nepretržitú dodávku elektrickej energie. Ak niekto hovorí „prejdime na obnoviteľné zdroje“, je to veľmi naivný, skutočne naivný prístup. Ani technológie potrebné na využívanie OZE nie sú dokonalé. Stále máme problém s uskladnením elektriny. Energiu z OZE musíte niekde uskladniť, lebo ju potrebujeme aj v situácii, keď nesvieti slnko alebo nefúka vietor. Myslím si, že Dánsko si uvedomilo, že 15 percent je ich maximálny strop, pokiaľ môžu ísť s obnoviteľnou energiou.

Čo je potom potrebné riešiť, je tých zvyšných 85 % energie, ktorú v tomto prípade Dánsko potrebuje. Odkiaľ ju zoberú? Keď sa povie jadro, mnoho ľudí sa väčšinou sústredí na negatíva okolo jadrovej energie. Pozrime sa však na pozitíva a na Francúzsko a ich jadrovú energetiku. Takmer 70 percent elektriny pochádza z jadrových elektrární a Francúzi majú jednu z najnižších cien za elektrinu v Európe, ktorú potom ďalej predávajú krajinám ktoré nemajú dosť vlastnej. Francúzi prijali jadrovú energiu a nezávislosť, ktorú im tento zdroj poskytuje a ktorú mnohé iné krajiny nemajú.

Čo si myslíte, že je dôvod úspešnosti francúzskeho príbehu?

Je to z dvoch príčin. Jedna je, že Francúzi boli veľmi úspešní vo vzdelávaní ľudí v časoch keď sa rozhodli využívať jadrovú energiu. Obrazne povedané, chodili od domu k domu a rozprávali sa s ľuďmi o všetkom. A ľudia potom mali pocit, že sú súčasťou systému a rozumejú mu. Keď už sú raz ľudia vzdelaní, je zložitejšie zviesť ich do emocionálnej roviny.

Druhý dôvod je, že Francúzi majú veľmi nízku toleranciu voči komukoľvek, kto by chcel narušiť ich systém. Ľudia vo Francúzsku sú veľmi hrdí na svoje dedičstvo a chcú byť sebestační a nezávislí. A uvedomili si, že nemali inú možnosť. To bol aj jeden zo sloganov počas kampane. „Žiadna alternatíva“. Musíme využívať jadrovú energiu. To bolo ich rozhodnutie.

Takže najdôležitejšie je presvedčiť ľudí a povedať im, že neexistuje žiadny problém?

Chcete len sedieť na zadku, hádať sa, nemať energiu a mať iba konštantné výpadky prúdu? Je toto to, čo chcete? Ak áno, tak prosím, nerobte nič. Alebo začnite vzdelávať ľudí. Veľa argumentov vôbec nemá logický základ, ale sú plné emócií. Ak však budú ľudia vzdelaní a informovaní, emócie ochladnú. Pozrite sa na Slovensko a jadrovú energiu. Vy tiež nemáte na výber.

Do akej miery je však jadrová energia možnosťou pre ktorúkoľvek krajinu? Môže to byť možnosť pre Francúzsko, ale čo iné krajiny?

Francúzsko nám už ukázalo, že to je možnosť a cesta, ktorou sa aj iné krajiny môžu vydať. Nemyslím si, že je potrebné k tomu ešte niečo dodávať. Ak to dokázalo Francúzsko, aj my ostatní to môžeme dokázať.

Je to možnosť napríklad aj pre rozvojové krajiny?

Áno, Čína je dobrým príkladom. V Číne sa stavia jedna jadrová elektráreň za druhou. V skutočnosti Čína momentálne veľmi výrazne ovplyvňuje aj cenu uránu, pretože tak intenzívne rozširujú podiel jadrovej energie. A je to nevyhnutné. Akú majú inú možnosť? Nemajú ani ropu ani zemný plyn. Majú síce uhlie, no jeho ťažba je veľmi nebezpečná. Len sa pozrite na to, koľko baníkov zomrie ročne v uhoľných baniach. Už o tom ani dokopy neuvažujeme, lebo je to spôsob života, ktorý trvá už takmer dvesto rokov. Uhlie je zároveň veľmi špinavé a znečisťuje ovzdušie, negatívne vplýva na zdravie ľudí.

Vráťme sa však späť k jadru. Bohužiaľ, situácia je taká, že ľudia sa sústredia najmä na radiáciu a len čo im spomeniete rádioaktivitu, všetci sú zhrození a  nemáte šancu im nič vysvetliť. Ľudia nechápu, že si môžete na hlavu položiť skalu v ktorej je 1 % uránu, nechať si ju tam hodiny a hodiny a vaše telo vstrebe oveľa menej radiácie ako z bežného röntgenu v nemocnici. 

Žili ste v Rakúsku, ktoré je jednou z krajín, ktorá odmieta využívať jadrovú energiu. Aké sú podľa vás dôvody za touto politikou a prečo Rakúsko odmieta využívať jadro ak to robia všetci ostatní?

Myslím si, že to nie je racionálne. A ak si myslia, že si vystačia iba s tými veternými turbínami... Cesta medzi Bratislavou a Viedňou má podľa mňa jednu z najškaredších scenérii akú som kedy videla. Tie veterné turbíny sú hnusné. Úplne kazia scenériu a rozsekávajú vtáky. Ako môžete o sebe tvrdiť, že ste ochranca životného prostredia a pritom dovolíte rozsekávanie vtákov? Veď oni nemajú kadiaľ lietať. Veterné turbíny sú tam všade.

Rakúšania si myslia, že si vystačia s veternou energiou, ale zamyslime sa nad tým, odkiaľ ešte získavajú elektrickú energiu. Nie sú ani náhodou energeticky sebestační. Dokiaľ však bude fungovať európska energetická infraštruktúra, majú možnosť kupovať ju z vonku. Čo sa stane keď skolabuje, neviem.  

Rakúšania sa snažia presadiť zatvorenie jadrových elektrární v iných krajinách...

Myslím si, že toto je jeden z najbizarnejších príbehov, aký som počula po tom, ako som sa prisťahovala do Viedne. Rakúšania prednedávnom zbúrali jadrovú elektráreň, ktorú len krátko predtým postavili. Hlasovať o takejto veci po tom, ako postavíte elektráreň? To je nejaké pomýlené uvažovanie. 

Ako sa ťaží urán

Mohli by ste nám povedať niečo viac o geológii uránu? Ako je urán rozšírený na našej planéte. Odkiaľ sa získava uránová ruda, kde sa nachádza a ako sa ťaží?

S uránom je to veľmi rozmanité. Nachádza sa v rôznych horninách, na rôznych miestach. Hojne sa vyskytuje napríklad v granite, teda žulách. Tam je zhruba v pomere 20 častíc na milión. Ak stúpne cena, tak je ekonomickejšie ťažiť ho z hornín nižšej akosti.

Existujú aj rôzne procesy na ťažbu uránu. Najčastejším spôsobom ťažby uránu je dobývanie rudy v povrchových lomoch alebo v hlbinných baniach. Inou možnosťou ťažby je vylúhovanie uránu kyselinou sírovou priamo pod zemou, nazývané in-situ (leech) lúhovanie. Vylúhovanie môže byť jednak kyselinou alebo zásaditými roztokmi.  Nefunguje to však vo všetkých náleziskách uránu. Hladina podzemnej vody musí byť dostatočná na to, aby ho mohli do nej napumpovať. Úspešné príklady takejto ťažby máme aj v Spojených štátoch. Boli s tým spojené aj problémy, stali sa environmentálne havárie. Ale zas platí, ak sa to spraví správne, nemusíme sa obávať.

Výhodou tejto metódy je, že urán sa takto môže získavať aj z nálezísk, kde je jeho zastúpenie relatívne nižšie. Táto metóda je aj o niečo lacnejšia, než ostatné.

Urán sa taktiež môže nachádzať v žilách granitov. Jedno nálezisko vo Francúzsku je presne takéhoto typu. V západných častiach USA máme veľa nálezísk v pieskovcových horninách, tam ho môže byť až 20 %.

Geochémia uránu je v porovnaní s rôznymi inými horninami v podstate dosť jednoduchá. Základný poznatok je, že v prírode sa urán nachádza v dvoch štádiách, +4 a +6. Plus šestka je okysličený a plus štvorka redukovaný. Urán s radosťou cestuje aj podzemnými vodami. Agentúra pre ochranu životného prostredia v USA má úroveň bezpečnosti pitnej vody stanovenú na 30 ug/L.  Toto číslo tam predtým vôbec nebolo a pridali ho len pred nejakými pätnástimi rokmi. Keď sa urán nachádza v zoxidovanom stave, celkom ľahko prechádza telom. Tak ako ho jednoducho vypijete, tak jednoducho z vás aj vyjde.

South Platte rieka v Colorade má koncentráciu uránu v niektorých východných častiach 70 ug/L, čo je výrazne viac, ako je bezpečné podľa Agentúry, ale aj tak neubližuje ľudom. Čo však môže byť škodlivé je, keď sa urán nachádza v uhlí. Ak sa toto uhlie následne spaľuje, množstvo uránu ktoré sa dostane do ovzdušia spolu s dymom je oveľa väčšie ako množstvo uránu, ktoré kedykoľvek „uniklo“ z jadrovej elektrárne. Uvidíme, či to Japonsko predbehne. Zatiaľ tomu nič nenasvedčuje.

Urán sa bežne nachádza aj v organickom materiáli. V podstate, uránové ložiská sa môžu nachádzať naozaj hocikde, pričom proces ich vzniku je vždy iný. Čo je však nevyhnutné vo všetkých prípadoch , je jeho zredukovanie na plus 4 štádium.

Povedali by ste, že ak sa cena uránu zvýši ešte viac, stane sa aj extrakcia z morskej vody reálnou možnosťou?

Áno, urán sa nachádza aj vo vode, takže ho môžete z nej ťažiť. A môžete ho ťažiť aj z morskej vody a získate aj vedľajší produkt, soľ. Problém však je, že takýto proces je veľmi drahý a preto dnes viac-menej nepredstaviteľný. Ak však cena bude dostatočne vysoká, potom určite príde na rad aj tento spôsob ťažby.

Aké sú v súčasnosti výzvy spojené s ťažbou, spracovaním a prieskumom zásob uránu z konvenčných aj nekonvenčných zdrojov? Niektorí experti tvrdia, že urán je nevyčerpateľný zdroj vzhľadom na rozmanitosť zdrojov, z ktorých sa dá získať. Súhlasíte?

Myslím si, že môžeme o ňom uvažovať ako o nevyčerpateľnom zdroji a to z viacerých dôvodov. Jeden je, že jadrová elektráreň nespotrebováva až také veľké množstvo uránu. Často používaným príkladom na porovnanie, koľko surovín potrebuje jadrová a uhoľná elektráreň na vygenerovanie rovnakého množstva elektriny, je hlavička pera. Množstvo energie, ktoré vznikne z tej malej hlavičky uránu, ktorou sa zapína pero, sa rovná miliónom ton uhlia. Naozaj teda netreba veľa uránu na to, aby reaktor pracoval.

Aj keby sme začali využívať enormné množstvá uránu, nemyslím si, že by sa vyčerpal. Ak udržíme súčasnú úroveň ťažby a spracovania, nebude to problém.

Dodávky uránu nie sú dostatočné, lebo nám chýba kvalitná ťažobná infraštruktúra. Hovorí sa o plánoch Iránu vybudovať v Zimbabwe uránovú baňu do troch rokov. Osobne by som bola veľmi prekvapená, keby sa im to podarilo za menej než päť.

Vo všeobecnosti trvá takýto proces, a netýka sa to len uránových baní, od päť do desať rokov v prípade, že ide o podzemnú baňu. Takýto typ je občas aj výhodnejší, lebo ide o možnosť pri ktorej prichádza k menšiemu poškodeniu povrchu. V takom prípade proces určite trvá päť rokov, vyžaduje si totiž vybudovanie šácht, tunelov, ventilačného systému. Takže nemôžeme si jednoducho povedať, že nezačneme s ťažbou, pokiaľ to nebudeme potrebovať. Nemôžeme čakať, kým to budeme naozaj potrebovať. Musíme plánovať dopredu.

S modernými technológiami naozaj neexistujú ospravedlnenia pre znečisťovanie životného prostredia. Veľa samozrejme závisí aj od vlád a od ich prístupu. Niektoré preferujú ťažbu v rozvojových krajinách, čo však nie je správne a mali by sa zamerať na svoju vlastnú krajinu. Dôvodom je najmä fakt, že u nás je ťažba monitorovaná a aj kontroly a zákony sú oveľa prísnejšie.

Ak nechceme ťažiť vo svojich vlastných krajinách a prenecháme ťažbu napríklad na africké krajiny alebo niekoho iného, tieto krajiny sa znečistia pretože nemajú také tvrdé reštrikcie, regulátorov a tak ďalej. V dnešnej kapitalistickej spoločnosti chce mnoho firiem čo najvyšší zisk a minúť pritom čo najmenej peňazí. Mnoho firiem koná zodpovedne lebo si nechcú poškodiť reputáciu v iných krajinách, no potom sú tu firmy, ktoré bažia iba po zisku a nezáleží im až tak na životnom prostredí.

V Spojených štátoch napríklad ťažobné spoločnosti pred začatím ťažby musia zaplatiť poistku, ktorá je dosť veľká aj pre prípad, že by spoločnosť skrachovala alebo jedného dňa len odišla a bolo by potrebné po nej „upratať“. Presne na toto sa ta poistka použije. Ak si firma po sebe uprace, dostane ju naspäť. Zároveň to firmy núti aj k tomu, aby budovali bane správne a tak, aby mali potom s nimi čo najmenej práce.

Koľko zásob uránu teda máme?

V pieskovcoch sa urán nachádza napríklad v koncentrácii 3 až 4 častice na milión. Nachádza sa aj v spodných vodách – ak dostatočne dlho prechádza spodná voda cez organické podložie, vytvára sa tým uránové úložisko.  Vyžaduje si to však veľa „preplachovania“. Neznamená to však, že na svojom dvore nájdete nánosy uránu, hoci vylúčené to nie je.

Ale povedala by som, že skôr nám na tejto planéte dôjdu zásoby jedla než zásoby uránu.

Existujú nejaké reálne bezpečnostné hrozby pre dodávky uránu z geopolitického hľadiska, tak ako je to pri rope alebo zemnom plyne? Koncentrujú sa zásoby len v určitej časti sveta? Kto sú veľkí producenti a ako funguje trh s uránom?

Zoberme si príklad Slovenska. Fakt že nechcete ťažiť urán znamená, že ho musíte dovážať z vonku a to napríklad z Afriky alebo Kanady. Ak by v Afrike vypukla vojna, transportné siete by sa mohli narušiť, zablokovať a vy máte problém. Ale na Slovensku je dostatočné množstvo uránu na to, aby ste boli sebestačná krajina.

Ale áno, vždy existuje riziko, že sa infraštruktúra naruší. A preto platí, čím viac ste sebestační, tým menší problém máte. Zásoby uránu sú v súčasnosti dosť vysoké a pri momentálnych cenách sa vyplatí ťažiť.

Obrovské zásoby majú krajiny ako Kanada, Austrália či USA, takže tu môžeme počítať s určitou stabilitou. Spojené štáty však ani z ďaleka neťažia toľko, koľko by mohli a v súčasnosti dokonca rušia ťažbu na mnohých miestach, čím si pod sebou pília konár.

Na Slovensku sú plány na vybudovanie uránových baní, konkrétne na východe krajiny, kde sa nachádzajú potvrdené ložiská. Ak by sa ťažba schválila, určite sa to nezaobíde bez protestov verejnosti a environmentalistov. Ako potom pristupovať k týmto situáciám? Ako zapojiť tieto skupiny do diskusie? Alebo je to vždy vopred prehratý boj?

Nikdy nemôžete povedať, že je to prehratý boj. Nikdy sa nevzdávajte. Je to vždy samozrejme výzva, pretože celkovo postoj ľudí k uránu a k ťažbe uránu je negatívny. Keď som prechádzala východným Slovenskom, videla som rozpadnutú infraštruktúru. Tie cesty zúfalo potrebujú pomoc. A táto situácia sa nevyrieši tým, že poviete „nechcem ťažiť“. Je to veľmi naivná predstava myslieť si, že veci sa samé od seba vyriešia.

Ak chcete, aby sa krajine darilo, aby jej ekonomika rástla a aby sa posúvala vpred, musíte mať na pamäti dve základné veci. Po prvé, musíte niečo zobrať zo zeme, či už je to zelenina, stromy alebo minerály a kovy. Musíte niečo vziať zo zeme ak chcete mať pozitívny kapitál vo svojej krajine. Musíte byť schopní vyrobiť niečo. Môžete stavať závody, ak však dovážate všetky suroviny, skončíte s negatívnym dovozom pre svoju krajinu. Ľudia si musia uvedomiť, že je potrebné niečo spraviť, pokiaľ chcú žiť v príjemnom prostredí. Bude to veľmi ťažký vzdelávací proces.

V západnom Colorade práve povolili výstavbu fabriky na spracovanie uránu po viac ako tridsiatich rokoch, a pritom si mysleli, že sa im to nikdy nepodarí. Ukázalo sa však, že ľudia potrebujú prácu.

Továreň na spracovanie uránu môže byť o niečo problematickejšia než baňa, pretože je predsa len na povrchu. Ak sa však všetko postaví správne, nemusí hroziť žiadne riziko. Ak spracovanie uránu prebieha v podzemí, firmy sa tým vyhnú zaprašovaniu povrchu, ktoré je zväčša najväčším problémom.

Ja sama mám veľa známych, ktorí pracovali v uránových baniach v južnej Arizone takmer celý svoj život a nikto z nich nemá rakovinu. Tu hovorím o moderných baniach z 80-tych a začiatku 90-tych rokov. Mnohí ľudia fajčia a nemyslia na to, že z toho môžu dostať rakovinu. Spomeniete radiáciu a už majú rakovinu. Bohužiaľ, príklady ktoré sa často krát uvádzajú, sú prípady z 50-tych rokov. Pokiaľ sú bane dostatočne ventilované, riziko pre baníkov je minimálne. Väčšina podzemných uránových baní je z tvrdých alebo tvrdších hornín bez prítomnosti metánu. Preto v uránových baniach nedochádza k výbuchom. Bane sú stabilné, neohrozujú životy baníkov a práca v bani je aj veľmi dobre finančne ohodnotená.

Dobrým príkladom je južný Utah, kde sa nachádzajú najbohatšie zásoby uránu Spojených štátov. Baníkom sa tam veľmi dobre darilo, zarábali dobré peniaze, okolo 30 až 50 dolárov za hodinu. Keď však cena uránu na začiatku 90-tych rokov padla, bane sa zatvorili. Všetci prišli o prácu a ekonomická situácia v regióne sa výrazne zhoršila. Vtedy prišli rôzne environmentálne skupiny a začali propagovať turizmus okolo uránových kaňonov. Turizmus ale platí 6, maximálne 8 dolárov za hodinu. To nie je ani približne toľko ako v baníctve.

V čom spočívajú obavy v USA? Čo je za nimi?

No, lebo nech sa stane čokoľvek, environmentálne skupiny budú mať vždy obavy. A teraz, keď je prezidentom Obama a všade sú demokrati, stávame sa svedkami toho, ako chcú zhabať územia, kde sa ťaží, a zároveň chcú pozastaviť ťažbu, ktorá teraz prebieha.

Takže rozdiel v prístupe k tejto otázke medzi republikánmi a demokratmi je veľký?

Myslím si, že republikánska strana je trochu viac naklonená biznisu, teda je taká pro-biznis a na druhej strane demokrati sú viac pre životné prostredie. Toto je však veľmi silná generalizácia.

Oettinger reaguje „naivne“

Často spomínaným problémom spojeným s jadrovou energiou je jej bezpečnosť. Európsky komisár pre energetiku Gunther Oettinger vyhlásil, že nehoda v Japonsku zmenila svet a podkopala našu dôveru v schopnosť riadiť jadrové elektrárne bezpečne. Čo si myslíte o tomto vyjadrení?

V prvom rade si myslím, že nemá pravdu. Vôbec. Myslím si, že jeho reakcia bola prehnaná. Ešte stále presne nevieme, čo sa v tých jadrových elektrárňach skutočne stalo. Treba si uvedomiť, že tam nastali kritické podmienky, najkritickejšie, aké si len dokážeme predstaviť. Myslím si teda, že ak niečo také komisár povedal, išlo o veľmi naivné vyhlásenie.

Ste zástankyňou využívania jadrovej energie. Ďalší problém, na ktorý dlhodobo upozorňujú environmentálne skupiny, je nakladanie s a uskladňovanie jadrového odpadu. Čo s tým?

Pozrite sa ako, sa tento problém rieši vo Francúzsku. Veľká časť z jadrového odpadu sa tam znova využíva. Časť z neho sa musí odstrániť, ide však len o malé percento. Myslím, že tak, ako sa naša technológia posúva dopredu, bude aj jadrový odpad predstavovať čoraz menší problém.

Nedávno americká vláda zastavila konštrukciu úložiska jadrového odpadu v Yucca Mountain v Nevade po tom, ako sa na výskum vynaložili miliardy dolárov. Avšak teraz padlo rozhodnutie urobiť dočasnú skládku na 50 rokov, pričom sa počíta s tým že za to obdobie vynájdeme spôsob, ako naložiť s uskladneným odpadom. Myslím si, že toto je cesta, ktorou sa uberáme.

Pri nukleárnom odpade však musíme byť dostatočne pozorní a ostražití. Myslím, že prevláda pocit, že táto technológia predstavuje budúcnosť. Že jadrový odpad dokážeme spotrebovať.

Aké zložité alebo jednoduché je využívať obohatený urán pre vojenské účely? Ako sa líši využívanie uránu pre vojenské účely a na výrobu elektrickej energie?

Ak chcete získať urán vhodný na výrobu jadrových zbraní, musíte ho obohatiť približne o 90 %. Ak chcete využívať urán v jadrovej elektrární, stačí vám jeho obohatenie o 5 %. Takže musíte prejsť veľmi dlhou cestou, kým získate urán vhodný na výrobu bomby.

Nie som síce expert na bomby, ale viem, že pri výrobe v jadrovej elektrárni vzniká ako vedľajší produkt aj plutónium, ktoré sa tiež využíva na výrobu bômb. Preto je dôležité zabezpečiť dostatočnú ochranu jadrových elektrární . Neznamená to však, že potrebujete jadrové elektrárne na výrobu jadrových zbraní. Vo svete je veľa materiálu na výrobu bômb. V Rusku v minulosti zmizli ohromné zásoby uránu.

Myslím si, že ak sa niekto rozhodne vyrobiť bombu, získať prístup k všetkým potrebným materiálom nie je problém.

Na záver, čo vás priviedlo k tejto práci a ku geologickému výskumu uránu?

No v niečom som sa musela špecializovať. Mala som trochu vedomostí a skúseností s uhlím, ale urán a jeho výskum mi prišiel vzrušujúcejší a zábavnejší. Aj chémia okolo uránu je jednoduchá a ľahko pochopiteľná. Myslím si, že jadrová energia je pre nás dobrou cestou. Je čistá, dostatočná.

Ak sa pozrieme na súčasný problém v Japonsku, myslím si, že ak dokážu ochrániť elektráreň pred jej úplným kolapsom, bude to úspešný test pre bezpečnosť jadrovej energie. Aj samotný fakt, že jadrové elektrárne ešte stále stoja, je významný.

S Karen Wenrich sa rozprávala Michaela Jacová.